Viem, že... ale bez schodov sa dá žiť!

Autor: Silvia Petruchová | 28.2.2016 o 23:29 | (upravené 29.2.2016 o 10:04) Karma článku: 5,90 | Prečítané:  677x

Keď som pred časom písala blog o chránených pracoviskách, ešte som jedno také mala. Žila som v predstave, že účtovníctvu rozumiem a tak ma môže živiť. No nepodarilo sa mi presvečiť ľudí na úrade, že nie som iba kus papiera...

...a život prináša aj iné problémy, ako tie, na ktoré sú ich predpisy pripravené. Takéto pracovisko bolo pre mňa istý skok na mínu, a tak bolo rozumnejšie tento biznis skončiť. A rozmýšľať o tom, čo ďalej... 

Projekty sú "in" a tak som si vymyslela  svoj vlastný. Môže byť človek s postihnutím úspešný na pohovore? Tvrdo som na ňom pracovala rok a pol. Nie som žiadne "béčko". Vzdelanie mám pomerne slušné - 8 rokov na 2 slovenských univerzitách s titulmi Bc. a Mgr. Na jazykových zručnostiach doteraz veľmi intenzívne pracujem, v (podľa mňa najlepších) testoch z angličtiny tracktest.eu som už prešla úrovňou C1 bez toho, aby som angličtinu niekde pravidelne používala, alebo strávila čas v zahraničí (hoci by som veľmi chcela). Nechýbajú mi ani praktické skúsenosti z niekoľkých zamestnaní, celkovo asi 12 rokov, prevažne v obore účtovníctvo. Aby som spojila jazyky a účtovníctvo, mám za sebou už 2 skúšky pre získanie kvalifikácie medzinárodného účtovníka. Áno, mám aj niekoľkoročné výpadky, kedy som bola iba poberateľkou invalidného dôchodku a nepracovala som, lebo nebolo kde, no neznamená to, že som nepracovala na sebe. Napriek týmto faktom bolo pre mňa jediným kritériom pri hľadaní zamestnania to, aby som mohla chodiť na pracovisko a - na záchod. Teda bezbariérové prostredie. A to len preto, že som viac ako 30 rokov na vozíku.

Starostlivo som si vyberala pracovné ponuky, kde som mohla dokázať, že v hlave nemám úplne vymätené. Svoje životopisy som počas "projektového" obdobia poslala na 132 adries. Tak trochu som podvádzala, lebo niektoré skvelé ponuky som vynechala len preto, že som si na Google Earth overila, kde daná firma sídli. Pri nich bolo hneď na prvý pohľad jasné, že dnu ma nijako nedostanú... schody, schody, schody...

Myslím si, že moja misia bola vcelku úspešná. Napriek tomu, že som nič nezatajovala (čo občas treba), dostala som pozvánku na 26 pohovorov. Asi každý piaty zaslaný životopis. Len pre zaujímavosť  - 93 firiem nereagovalo nijako. Problém nastal hneď vzápätí. 26x som sa opýtala, či sa na pohovor dostanem, lebo som na vozíku a 25x z toho boli prekvapení. Túto informáciu nikde nezachytili. A tak sa dá predpokladať, že tí ostatní, čo ma nepozvali, životopisy čítali pozornejšie a rýchlo pochopili, že pozývať ma je zbytočné. (Uznávam, že je to tak trochu špekulácia.)  A tak som v skutočnosti mohla ísť na 9 pohovorov. Polovica neúspešných účastí bola jednoznačne kvôli bariéram, v niekoľkých prípadoch dôvod nepoznám.

Z pohovorov, ktoré som absolvovala bolo v 5 prípadoch jasné, že tam nenastúpim, lebo nemali bezbariérovú toaletu.  V 2 prípadoch som postúpila do 2.kola. Na mojich pohovoroch nešlo vôbec o to, čo viem, ale či tam dokážem existovať. Smutné. Výsledok? Do úvahy pripadali 3 možnosti. Šanca sa mi zúžila na 2%. Pre úspech na pohovore je to asi málo. Zo všetkých možností (prevažne telefonických) som bola 3x horúci kandidát a 3x by som mala za iných okolností isté miesto. Záver: moje vedomosti a skúsenosti boli porovnateľné s ostatnými uchádzačmi o zamestnanie, ale bezbariéroví ani zďaleka nie sme a tak šanca zamestnať sa sa blíži k nule. Čo dodať?

Nič sa nezmení, ak v tomto smere ostane všetko po starom. Keď som svoje závery "projektu" vlani prezentovala na Profesia Days, poslala som pozvánku aj ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny. Odkázal mi, že tam bude jeho štátny tajomník. Ale pokiaľ bude funkcia tajomníka spočívať len v tom, že na úvod povie pár kvetnatých slov a zmizne, tiež sa nikam neposunieme. V prezentačnej miestnosti nikto z „jeho“ ministerstva nebol. Počas dvoch dní odzneli zaujímavé prezentácie, ktoré odrážali slovenskú realitu, no nenašli si svojich poslucháčov. Veľtrhy sú dobré miesto na výmenu skúseností. No na tie naše sa moc nechodí. Aj pre ľudí so zdravotným postihnutím by mali byť lákadlom, lebo na jednom mieste môžu nájsť veľa zamestnávateľov. No nechodia, lebo nenachádzajú...

Môj projekt sa skončil a ja som sa stala opäť živnostníkom. Tentokrát bez chráneneho pracoviska, hoci pomoc budem potrebovať vždy. Ja sa o seba zatiaľ postarať ako-tak dokážem, ale tisícky ľudí už nie. Tým pomáhať treba. A treba začať hneď. Bezbariérové prostredie, alebo krajšie - univerzálny dizajn,  je jeden spôsob ako to urobiť. Je to veľká pomoc pre tých, ktorí sú naň odkázaní a žiadna prekážka pre tých, ktorí sú zdraví. Tak prečo si ho nevytvárať? Odbúrajú sa mnohé zbytočné problémy, ktoré teraz medzi sebou máme.

Nestačí iba zamýšľať sa nad tým, kde si nájdete prácu a či získate hypotéku. Uvažujte aj o tom, čo vás čaká, keď sa náhodou ocitnete na strane tých slabších. Hranica medzi týmito dvomi svetmi je veľmi tenká. Ak sa na ňu dobre pripravíte, prechod nebude taký bolestivý. Myslite na to, keď pôjdete voliť. Týka sa to všetkých.

A tak sa vlastne znovu uchádzam o zamestnanie. Tentokrát o ňom rozhodujete Vy všetci...  krúžok pre mňa môžete spraviť na kandidátke OĽaNO. Mám číslo 8. Možno za sebou nemám závratnú kariéru, ale veľa osobných skúseností.  Bude to krúžok pre všetkých tých, ktorí potrebujú reálnu pomoc spoločnosti  a nie súcit. Verte, niečo o tom viem...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?