Spomienky na Indiu

Autor: Silvia Petruchová | 8.10.2014 o 16:35 | Karma článku: 5,94 | Prečítané:  689x

Trochu som si zaspomínala. Je to už jedenásť rokov, čo som bola na medzinárodnej abilympiáde v Indii. Silný zážitok na celý život. Nemám veľmi dobrú pamäť, ale toto mi v nej ostane už navždy. Okrem iného aj preto, že po návrate sa môj život začal uberať celkom iným smerom...  

Abilympiáda je súťaž schopností a zručností ľudí s akýmkoľvek hendikepom. Maľovanie, ručné práce, studená kuchyňa, vyrezávanie z dreva, či práca s počítačom. Je toho oveľa viac. Neskromne si myslím, že som zručná v mnohých veciach, ale už vtedy bol na prvom mieste počítač. V tom čase som bola doma bez práce a tak som sa chcela niečomu venovať. Inšpirovalo ma niekoľko internetových kamarátov. Hrdo sa hlásili k písaniu zdrojového kódu a ja som tomu tiež chcela rozumieť. Podarilo sa. Všetky moje stránky (bolo ich máličko a boli to len osobné stránky) som poctivo napísala v poznámkovom bloku. Bavilo ma to. A tiež pocit, keď som dostala pochvalu, že na dievča to nie je zlé.
  
A potom prišla tá spomínaná abilympiáda. Páčilo sa mi, že bolo dopredu jasne napísané, o čo tu pôjde. Akým spôsobom sa súťaží, aký je časový limit, aké bude hodnotenie. Zdalo sa mi to seriózne. Priznám sa, nefandím veľmi združovaniu postihnutých (bez slova "ľudí", na ktoré sa všade často zabúda), lebo to vo mne vždy evokovalo, niečo slabé. A to sa mi ani trochu nepáčilo. No abilympiáda ma presvedčila. 
Celé to začalo tým, že som si musela vybojovať postup v slovenskom kole. Vybojovať je silné slovo, pretože v mojej disciplíne - tvorenie web stránok - sme boli prihlásení len traja, z čoho stránky som vedela robiť zjavne iba ja. Ľahký postup. Tak to u nás chodí. Ľudia u nás nemajú niekedy súdnosť a preceňujú sa, resp. podceňujú úroveň. Je pravda, že úroveň u nás nebýva vysoká, a ako som zistila, aj tu to trošku pokrivkávalo. Videla som, že viem viac, ako rozhodca. To už bola ale iná disciplína (práca s textovým editorom). A tak som sa bála! Bola som si istá, že viem iba základy. V tomto štádiu začala byť pre mňa motiváciou hlavne tá exotická krajina. A ako sa ukázalo, ten skutočný boj nastal až pri zháňaní peňazí na cestu. Listy  som posielala všade. Odozva bola mizerná. Potrebovala som peniaze pre seba aj asistenta. A tak sa načrelo do rodinného rozpočtu a na cestu sa vybrala so mnou moja sestra. Spolu s nami ďalších 12 ľudí. 

Bol to môj prvý let. Nezabudnuteľný zážitok. Mali sme šťastie. Lietadlo takmer prázdne. Každý mohol sedieť pri okne. Vidieť búrku pod sebou. V diaľke zavčasu ráno Himaláje... krása! A tiež vysvietená hranica medzi Indiou a Pakistanom pre lepšiu kontrolu týchto večných nepriateľov.

V Dillí bolo pre nás všetko nové. Spôsob života, akým vedľa seba žijú na jednom mieste bohatí a chudobní. Všade. To, že im vidíte až do kuchyne, či spálne.

Takmer plynulá a hustá doprava. Rikše, autobusy a trúbenie. Motorky, na ktorých sa vezie celá rodina.  

Špina, ktorej je všade fakt veľa, a nielen tej viditeľnej, ale aj neviditeľnej - smogu.  Samozrejme kravy.

 

Jedlo.

Ale doteraz mám pred očami aj tých ľudí, ktorí nemali takmer nič, bolo vidno, že sú vyčerpaní, no napriek tomu sa usmievali. A usmievali sa všetci, vždy keď sme ich chceli fotiť. Dokonca aj muži so samopalmi.

Vlastne Dillí sme spoznávali len ráno, keď sme cestovali asi dve hodiny z hotela na štadión, kde sa konala súťaž a potom večer naspäť. Spoznávanie krajiny bolo len okrajové, no stálo to za to. 
Nie je to zrovna vysnívaná krajina vozičkára. Byť tam ako turista, asi ťažko by som prežila. Ale aj tam som si vyskúšala, aké to je osloviť na ulici domácich ľudí, aby mi pomohli vyniesť ma po schodoch. Všade ten pekný úsmev. Milí ľudia. Som rada aj za to málo, čo som mala možnosť vidieť a zažiť. 

A samotná súťaž? Áno, presne takto si predstavujem súťaž. Pripravené všetko do detailov. S veľkou vážnosťou. V krajine akou je India. Absolvovala som 2 disciplíny. Práca s wordom a tvorba stránok.

Počítačové disciplíny boli veľmi silne obsadené, jedny z najpočetnejších. Vedela som, že tu bude môj pocit zo slovenskej časti správny. Zadarmo to nebude. A tak som sa sústredila hlavne na disciplínu s textovým editorom. Časový limit 3 hodiny. Asi hodina na prepisovanie textu - klasický strojopis. Áno, trénovala som predtým. Ale prekvapil ma text. Veľmi rafinovaný a náročný. Niekoľkokrát sa opakovali tie isté slovné spojenia a tak sa ľahko mohlo stať, že niečo preskočím, ak preruším očný kontakt s textom.

No a potom nasledovalo niekoľko strán úloh na prácu s textovým editorom. Od tých jednoduchých, ako zmeniť veľkosť písma až po indexovanie a korešpondenciu. Celé som to ani nestihla a tri hodiny som poctivo makala.  Priznám sa, niektoré veci som tam robila prvýkrát. Ja mám rada takéto výzvy! Ešte k tomu v angličtine. Považujem to za veľmi dobrú skúsenosť. (Len pre porovnanie, slovenské úlohy som mala vyriešené za desať minút. Dúfam, že sa to odvtedy zlepšilo. ;)) Vo veľmi silne obsadenej disciplíne som skončila štvrtá. Aj pre mňa prekvapenie.

A prečo tá súťaž pre mňa tak veľa znamenala? Aký je rozdiel medzi Slovenskou a Indiou? Bola to naozaj súťaž. Nehrali sme sa. Všetci sa snažili ukázať, čo vedia. A výsledné práce boli nádherné.

Rozhodcovia sledovali, napomínali, nič netolerovali. Žiadne prižmurovanie očí. U nás takýmto súťažiam stále chýba vážnosť. A vôbec, Myslím, že u nás sa stále veľa vecí podceňuje. Vážili si nás tam, akoby sme boli najvyšší predstavitelia štátov. Nebol pre nich problém presúvať tisíc účastníkov z jedného konca mesta na druhý, v čase končiaceho sa Ramadánu, tisícky svadieb a niekoľkých významných veľtrhov, kedy boli najväčšie dopravné zápchy, len aby nám ukázali miesta, na ktoré sú hrdí. Večera a program v múzeu železníc a tiež v prezidetskom paláci. Aj s prezidentom.

Áno, aj s tým, že tých tisíc ľudí muselo prejsť cez prísne bezpečnostné opatrenia ako na letisku. Žiadny problém. Neviem, prečo mám pocit, že u nás by to nešlo. Už samotný fakt, že naša malá výprava letela do Indie a nevedelo o nás ani naše tamojšie veľvyslanectvo, hovorí za všetko. To, že aj my môžeme reprezentovať dôstojne krajinu, nebolo pre naše inštitúcie na Slovensku zaujímave. Záujem väčšinou chýba aj dnes...
Okrem toho ma zaujal ešte jeden detail. Kórea mala v Indii svoj vlastný televízny štáb a každý deň vysielali záznamy z priebehu súťaže, akoby šlo o olympiádu. O tom sa nám môže iba snívať. My sme vďační aj za tie vlastné amatérske zábery, ktoré nám ako spomienka ostali.
Aspoň jeden týždeň som sa cítila dôležitá. Aspoň jeden týžden som mala pocit, že som na tom správnom mieste. Ľudia tam ma bavili.

Ešte chvíľu ma držal ten pocit, že niečo dokážem. A potom prišla slovenská realita...

Hm, aj pre toto som si povedala, že opäť idem na abilympiádu. Na tú našu slovenskú. Stretnúť pár starých priateľov. A ukázať, aké to môže byť perfektné, keď to budeme robiť poctivo. Ja tam idem s tým, že niečo viem. Nenudím sa. Želám si, aby sa ľudia zapájali do takýchto aktivít. Aby nás bolo čo najviac. Lebo len vtedy to má zmysel. Už niekoľko týždňov mám v hlave plno nápadov, ako zaujať a presvedčiť, pretože príprava je dôležitá. Tentokrát to bude pre mňa v znamení medovníkov. Príďte sa pozrieť... už túto sobotu...

PS: A aby som nezabudla. India mi zmenila život aj preto, lebo vďaka niekoľkým náhodám som krátko po návrate začala opäť študovať. Školu, ktorá ma vždy lákala. Matfyz. O svojom sne som rozprávala práve v Indii. Jedno z najlepších a zároveň najťažších rozhodnutí, aké som kedy urobila. V tom čase som mala  28 rokov. Školu som skončila, keď som mala 33. Ale to je už iný príbeh... :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?