Zatiaľ sa na Slovensku necítim dobre

Autor: Silvia Petruchová | 26.9.2014 o 9:26 | (upravené 26.9.2014 o 13:56) Karma článku: 10,96 | Prečítané:  2439x

Včera a dnes som chcela byť súčasťou workshopu pre mimovládne organizácie o príprave projektov pre fondy EÚ, pod hlavičkou programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce. Nie som. Tak ako som nebola ani na predchádzajúcom workshope. A problém? Bariéry. Som veľmi aktívna, no bohužiaľ na vozíku a s takýmito ľuďmi táto krajina nepočíta.  

Už som naozaj naštvaná, že mi nikto nevie v dostatočnom predstihu povedať, či priestory sú alebo nie sú bezbariérové. Ja nečakám zázraky, dávam o sebe vedieť dostatočne zavčasu. No odpovede späť prichádzajú päť minút pred dvanástou. V tom lepšom prípade. Často ich musím zisťovať až na mieste. Ani tam, kde by to mala byť samozrejmosť, to samozrejmosť nie je. Ako v tomto prípade.

Workshop sa mal konať jeden krásny júlový pondelok a utorok. Ja som predtým v piatok o štvrtej popoludní netušila, či sa do budovy dostanem. Odpovede neprichádzali. Akcia bola v Bratislave, organizátor z Bystrice to netušil. A tak som sa snažila dostať z vrátnika čo najviac informácií. Do budovy sa dalo dostať cez nádvorie a široké schody. Pre elektrický vozík náročná prekážka, ale podľa popisu by sa to mohlo dať zvládnuť. Wecko vraj majú. A tak som sa tam v pondelok vybrala. Cez schody sme ako tak preliezli. Našla sa nejaká provizórna rampa, ktorá sa tam zvykla používať. No dvere na bezbariérovom(?!!) wecku boli úzke. Kto preboha vymyslel, že na bezbariérovú toaletu sa musí liezť cez úzku chodbičku a k miestnosti s toaletou sa otočiť v tomto malom priestore do pravého uhla? O manévrovacom priestore projektant tohto priestoru isto nepočul. Áno, rozhodla som sa to zabaliť. Nebudem donekonečna o smäde (ešte k tomu dva dni) len preto, že za weckom treba utekať do nejakého nákupného centra. A nechcem ani materiály, aby som si ich mohla študovať doma. Chcem byť súčasťou projektu tak ako všetci ostatní!!! A keď nemôžem, tak chcem, aby bolo niekde konečne uvedené, že organizátori to nezvládli a nezabezpečili vhodné priestory pre všetkých.  Viem si predstaviť, koľko balastu muselo byť napísaného do projektu o tom, ako bude všetko prístupné aj pre ľudí s hendikepom. Za to sa predsa dávajú body. A od projektu, ktorý má za sebou zdroje mimo Slovenska som to aj očakávala. 

Lenže realita u nás je iná. Miesto toho, aby sa podporovali také miesta, ktoré tieto podmienky spĺňajú, nikto si nedá tu námahu hľadať ich. Je ich stále naozaj málo. V skutočnosti chodíme my na vozíkoch na konferencie a podujatia, kde nechýba občerstvenie a plno jedla, ale chýbajú dôstojné podmienky pre všetkých. Prečo všetko musí byť len akože? Kedy aj my budeme plnohodnotnými partnermi na všetkých miestach? Prečo musíme donekonečna mrhať svojím časom? 

Na workshop som išla zavčasu ráno. Musela som si zabezpečiť taxík a asistenta. Domov som prišla okolo obeda. Žiadne získané vedomosti, či skúsenosti, len zabité dopoludnie a vyhodené peniaze. Za taxík, aj asistenta. Na druhý organizovaný workshop, ktorý práve prebieha, sa mi ani neozvali.

Niekedy mám chuť takúto situáciu riešiť radikálne. Vytvoriť rovnaké podmienky pre všetkých. Uzamknúť všetky wecká v budove a... hľadajte si! Neviem, koľko spokojných účastníkov by sa potom našlo. Je to kruté, ale už fakt neviem, čo iné by pomohlo.

Situácia sa opakuje aj na iných miestach - v divadle, na koncerte, v reštaurácií, v škole, v nemocnici. Dokonca aj v chránenom pracovisku. Aj my chceme byť súčasťou tejto krajiny, aj my vieme pracovať, ak máme kde. A to je ten problém. Miesta pre nás je málo. A tak väčšina stále ostáva zatvorená vo svojich bezpečných skrýšach.  A keď sa niekto pokúša niečo vymyslieť a zistí, že sa nedá, je prirodzené, že chce odísť. Robia to tak aj všetci ostatní. (Príbeh chalana na vozíku, ktorý na Slovensku podnikal a rozhodol sa, že odcestuje do Anglicka, no úrady ho vrátili späť. Odvysielané v pondelok 23. 9. 2014 vo Veľkých novinách na TV JOJ pod názvom "Drahý Európan"). 

Ja som iná. Dostávam ľudí do trápnych situácii, len preto, že všade chcem byť. A budem to robiť, pretože si myslím, že mám na to právo. Je načase, aby to začali ľudia akceptovať. A je načase, aby to začali robiť aj iní, veď nie som jediná.
Vedzte, že neznášam, ak sa ma pracovníčka banky pri zamieňaní peňazí pýta, či idem na výlet, keď idem na služobnú cestu. Alebo vrátnik pri odchádzaní z domu, či idem na prechádzku, keď ja som na ceste do parlamentu. Presne takto vidia bežní ľudia tých s hendikepom. Celé dni sa nudia a prechádzajú. 

Aj my toho veľa dokážeme, len nám, do čerta, dajte šancu! 

Zatiaľ sa v tejto krajine cítim viac ako väzeň: nikto ma nepotrebuje a odísť nemôžem. Robím všetko preto, aby som svoje šance zvýšila. Napríklad aj tým, že sa snažím vzdelávať. No nikdy si nemôžem vyberať podľa toho, čo naozaj chcem. Je to smutné, ale tu sa život končí aj tým, že sa dostanete na vozík. Pre väčšinu. 

Na jednom pohovore, kde som bola, majiteľka firmy pri stretnutí so mnou začala nahlas uvažovať. Vekom sa jej tiež zhoršuje zdravotný stav a ak bude mať problém sa pohybovať, nebude môcť prácu v tých priestoroch vykonávať. Napriek tomu, že si myslím, že som na pohovore presvedčila, celé sa to skončilo tým, že nemajú pre mňa podmienky. Tomuto ja hovorím diskriminácia.

Aj preto rada utekám do neďalekého Rakúska, či Česka. Cítim sa tam inak, hoci robím tie isté veci. Ani tam nie je nič dokonalé, ale možností je viac. A občas sa potrebujem cítiť aj ja ako človek.

Čo by ste v takýchto situáciach robili Vy?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?